Takto sa s vírusom žiť nenaučíme

Autor: Oliver Andrejčák | 27.9.2020 o 15:58 | Karma článku: 4,47 | Prečítané:  889x

Premianti Európy budeme až vtedy, keď budeme opatrenia dodržiavať nie zo strachu, ale z vlastnej vôle.   

Po relatívne kľudnom a slobodnom lete, keď sa väčšina Slovákov vydala na dovolenky do zahraničia a mnohé páry si na svadbách povedali svoje áno sa mohlo zdať, že ak vôbec príde druhá vlna pandémie koronavírusu, príde s ňou aj nová vlna komunikácie. Tá by, vzhľadom na počet mesiacov a skúsenosti, ktoré už s vírusom máme, mohla tiež vyzerať pokojne a rozvážne. No to by premiérom Slovenskej republiky nemohol byť človek, ktorý hysterický a konfliktný štýl informovania verejnosti doslova zbožňuje.

Hoci bol Igor Matovič jeden z ľudí, čo evidentne podľahli ilúzií že vírus je už preč, a že teraz treba spoločnosť skôr ochraňovať pred zlou pandemickou komisiou, než ju počúvať, po vysokom náraste prípadov (za piatok ich bolo vyše 500) sa vrátil v plnej sile, odhodlaný bojovať proti hnusobe. Na tom by nebolo nič zlé, keby tento boj nespočíval v prvom rade v obviňovaní veľmi nekonkrétnej skupiny obyvateľov z toho, že je za celú pandémiu zodpovedná. Matovič vo svojom piatkovom statuse náročky oželel fakt, že sa od začiatku septembra extrémnym spôsobom zvýšila koncentrácia ľudí v interiérových priestoroch, napríklad v školách či internátoch. Tak isto nespomenul ani to, že vírus silnie všade v zahraničí, pri čom máme otvorené hranice, teda nedáva logiku, aby sme práve my boli ostrov bezpečia.

A v neposlednom rade, pri svojom obviňovaní sa zabudol pozrieť do zrkadla. On sám bol totiž bez rúška na svadbe so 150 ľuďmi. Matovič si evidentne aj v tejto vlne pandémie zvolil radšej politiku hľadania nepriateľa pred politikou hľadania riešení. Tentokrát však nepriateľom nie je konkrétny politik alebo ideológia či korupcia. Nepriateľmi sme my všetci. „Bohužiaľ, sklamal som sa a evidentne sme zodpovednosť vo vlastných rukách neuniesli“. Je to veľmi nekonkrétne obvinenie, ktoré je naschvál napísané tak, aby sa v ňom našiel aj ten najpoctivejší dodržiavač proti-kovidových pravidiel. Jednoduchšie ako prinášať štátnické riešenia je vždy rozložiť zodpovednosť na 5 miliónov ľudí.

Áno, Slováci sčasti stratili ostražitosť, tak ako koniec koncov celá Európa. Áno, medzi nami sú takí, ktorí rúška nosia pod nosom alebo vôbec. A dokonca aj takí, ktorí si myslia, že vírus vôbec neexistuje. Tí však sami o sebe nemôžu za raketový nárast prípadov. Problém je oveľa hlbší.

Za prvé, Slováci podľahli istému sebauspokojeniu. Počas celej prvej vlny sa spoločnosti tlačilo do hlavy, že je premiantom Európy, že je výnimočná, zodpovedná, úžasná. V prvom rade to ale bola spoločnosť, v ktorej vládol strach. A strach nie je zodpovednosť. Slováci sa nestretávali a nevychádzali z domov jednoducho pre to, lebo sa úplne normálne ľudsky báli. Naviac bol v krajine vyhlásení núdzový stav, ekonomika stagnovala, ľudia nechodili do práce, deti do školy. Hovoriť v takejto situácií o nejakom „zvládnutí“ nie je nič viac ako politický komunikačný trik. To slovo samo o sebe implikuje situáciu, keď je „vlk sýty, a koza celá.“ Na Slovensku sme nasýtili vlka, no kozy nebolo. Nie že by sa to dalo vtedy urobiť inak, ale hrdosť vôbec nie je na mieste. Nie sme premianti Európy, len sme sa trocha viac báli.

Za druhé, Slovensko sa nenaučilo kriticky spracovať informácie o počtoch nakazených. Z časti za to môže aj premiér - bežne hádzal od boku čísla, ktoré sú už „za hranicou“ a za ktorými na Slovensku pravdepodobne vznikne apokalypsa. Raz to bola magická hranica sto, uprostred leta zase Matovič napísal, že vtedajší počet 52 je „príliš, na to, aby sme sa mohli ďalej spoliehať na zodpovednosť ľudí.“ Nedávno zase premiér povedal, že pri hranici 300 už sú na hrane schopnosti trasovať blízke kontakty, a pri 500 sme na hranici s počtom lôžok. Ak sa napríklad pozrieme do Česka, je tam situácia násobne horšia, no s počtom lôžok ešte stále nie sú na hrane. Z toho vyplýva, že si kompetentní na Slovensku pravdepodobne namiesto robenia letnej domácej úlohy užívali. Nejde pri tom o to, že by nemohla byť pravda, že napríklad pri dennom náraste 500 a viac osôb je naše zdravotníctvo na hrane. No pri takomto relativizovaní čísel musí byť verejnosť značne zmätená. Skôr je nutné povedať, aké opatrenia sa pri takom a takom navýšení čísel budú robiť, než neustále len posúvať hranicu apokalypsy.

A v neposlednom rade, na Slovensku, ale ani v iných štátoch Európy, nepanuje zhoda či nejaká jednotiaca línia o tom, ako so šírením vírusu narábať. Keďže existuje internet, ľudia vidia napríklad švédsky príklad, kde sa nenosia rúška. Keď im potom minister Krajčí povie, že nosiť rúško je ako byť zaočkovaný, nedáva im to veľký zmysel. Ak by ste sa spýtali tú istú otázku epidemiológa, infektológa a napríklad experta na zdravie, určite by vám odpovedal každý trochu iným spôsobom. Podobná debata prebiehala v Česku, kde mnoho odborníkov ale aj politikov z SPD, KSČM či dokonca ČSSD spochybňovalo primeranosť opatrení a nosenie rúšok.

Teraz by sa slovenskému srdcu žiadalo povedať, že veď aj na to doplatili. Možno áno, no argument „Sme lepší ako Česi“ neuspokojí každého. V Čechách od zhoršenia situácie vystúpil premiér, ktorý pokojným hlasom povedal ľuďom, ako sa majú správať (i keď to samozrejme súvisí aj s nadchádzajúcimi krajskými voľbami v Českej republike). Podobne v TV vystupujú odborníci na dennej báze a vysvetľujú zmysel opatrení. Na Slovensku nič podobné nevidíme, respektíve táto diskusia neprebieha na štátnych či súkromných televíziách. Myslieť si pri denných nárastoch 500 a viac, že sa nemôžeme dostať na českú dráhu, môže byť nepekný omyl. V číslach sme možno lepší, no čo sa týka komunikácie s verejnosťou v posledných týždňoch, môže nám ísť česká strana skôr príkladom.

Na čom sa vzácne zhodnú takmer všetci odborníci je to, že túto pandémiu nevyrieši vakcína. Budeme sa s vírusom musieť naučiť žiť. Takýmto spôsobom sa nám to však nepodarí. Neustále obviňovanie, stavanie jednej skupiny obyvateľov proti druhej, či verejné urážanie tých, čo kriticky spochybňujú opatrenia, nikam nevedie. Potrebujeme menej strachu a viac rozvahy. To, čo nám ponúka premiér, sú len dva extrémne pohľady na vec, keď sa buď nedeje nič, alebo nastáva koniec sveta. Všetko, čo potrebujeme vedieť, je to, čo máme robiť, kedy to máme robiť a ako to máme robiť. A hlavne vidieť, že tam hore v parlamente či na úrade vlády sedia ľudia, čo nám to vedia zrozumiteľne vysvetliť. Premianti Európy budeme až vtedy, keď budeme opatrenia dodržiavať nie zo strachu, ale z vlastnej vôle.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Samuela Marca

Ako prežiť druhú vlnu (píše Samo Marec)

Čo môže robiť neveľmi dobrý škrabák?

Armáda predstavila základný plán celoplošného testovania

Ministerstvo obrany identifikovalo päťtisíc odberných miest.

Trnku potrestali iba symbolicky, môže sa dostať aj k ušlému platu

Čižnár pre svojho predchodcu pôvodne žiadal stratu funkcie.


Už ste čítali?