reklama

30 rokov po: Česká republika, Havel a November

30 rokov po nežnej revolúcií môžeme povedať, že určite nesplnila všetky očakávania ľudí, ktorí sa na nej podieľali, hoci len štrnganím kľúčov. Ekonomické a sociálne „dobehnutie“ západu sa nekonalo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Bežní občania si od nastolenia demokracie a kapitalizmu po roku 89 sľubovali hlavne viac slobody, viac majetku, viac možností...jednoducho „viac všetkého“. Hoci sa dá povedať, že tieto očakávania boli z časti naplnené, stále to nie je také ako „na Západe“.

Je samozrejmé, že nič nie je pre bežného človeka tak motivujúce, ako túžiť po niečom, čo nemôže dostať. Akonáhle to dostane, prestane to byť preňho zaujímavé. To je bohužiaľ aj prípad obdobia po nežnej revolúcií. Politici, snáď s výnimkou Václava Havla, akosi pozabudli ukázať občanom aj druhú stranu mince. So slobodou a kapitalizmom totiž prichádza aj veľká miera zodpovednosti. A to nie len za seba, ale aj za komunitu či národ. Možnosť odovzdať hlasovací lístok v deň volieb je výsada, ktorá si žiada značnú mieru uvedomelosti, rozhodnosti či vzdelania. Nie je to len občianska povinnosť, ktorou si vyberáme niekoho, kto sa o nás „postará“. Práve to je správa, ktorú sa v období tesne po revolúcií podľa môjho názoru snažil Václav Havel, nie celkom šikovne, prezentovať. Jeho „nepolitická politika“ nespočívala v tom, že by bol idealista alebo utopista. Chcel len ľuďom odkázať, že by sa na politikov nemali spoliehať, že ich šťastie za nich nezariadi žiadna strana, aj keby sľubovala modré z neba. V praktickej politike bol Havel presvedčený, že toto riziko sa dá eliminovať nastolením väčšinového volebného systému so silným prezidentom, teda bol v podstate proti straníckej politike. V tomto zmysle je evidentné, že Havel veľmi dobre poznal českú spoločnosť, keďže česká politická tradícia je skôr monarchistická, založená na silných osobnostiach, či už kráľoch alebo prezidentoch. Alebo chcel len docieliť väčšie mocenské postavenie, ktoré by v prípade poloprezidencializmu mal? Pravdepodobne ide o kombináciu oboch prvkov, avšak nadväzovanie na silného prvorepublikového prezidenta Masaryka má svoje opodstatnenie. Ukázalo sa to najmä v období po roku 1993, kedy v samostatnej Českej republike v podstate nebolo možné vytvoriť ani jednu skutočne stabilnú stranícku koalíciu. Havlove myšlienky sa teda dajú označiť za nadčasové.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Je však zložité povedať, k čomu by v praxi viedlo nastolenie väčšinového volebného systému tak, ako je praktizovaný napríklad vo Veľkej Británií. Predstavme si situáciu, že by v parlamentných voľbách v roku 1992 bola Česká republika rozdelená do 200 jednomandátových volebných obvodov. Volilo by sa väčšinovým volebným systémom prvého v cieli. Predpokladajme, že pasívne volebné právo by mali aj stranícky, aj nezávislý kandidáti. Vyhoveli by sme teda Havlovej predstave, a znížili tak úlohu politických strán. Predstavoval by takýto systém skutočne väčšiu stabilitu? Nestaval by proti sebe napríklad dvoch demokraticky zmýšľajúcich kandidátov, čím by výrazne pomáhal komunistickým kandidátom? Keďže komunistická strana bola v podstate hneď po revolúcií legitimizovaná, je veľmi pravdepodobné, že by v mnohých obvodoch vyhrali práve komunistický kandidáti, a tým by sa stratil celý zmysel revolúcie, keďže by mohlo nastať znovunastolenie starého režimu. Možno ešte nebezpečnejšieho, pretože by bol legitimizovaný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nasledovať Havlove myšlienky do dôsledkov by teda pravdepodobne neviedlo k skvalitneniu demokracie. Podľa vývoja po roku 1990 je však jasné, že väčšina občanov nebrala vážne ani jeho morálne apely a snahu prebudiť v národe akýsi cit pre zodpovednosť. Hlavnou témou v tej dobe sa stáva ekonomická transformácia, a okamžite sa objavuje líder, ktorý má pocit, že ju ako jediný vie zaobstarať. Väčšina bežného obyvateľstva v tejto dobe v podstate netušila, čo taká transformácia obnáša. Vedeli len po čom túžia- po ekonomickej úrovni, ktorú poznali zo Západu. Hneď po revolúcií tu teda dochádza k obnoveniu starých myšlienkových pochodov, a to síce, vložiť zodpovednosť do rúk niekoho iného a čakať, či sa mu podarí splniť naše očakávania. Keď sa mu to náhodou nepodarí, stále čaká v rade mnoho ďalších, pripravených nasľubovať čokoľvek. Podľa tohto hesla fungovala česká ponovembrová politika. Hľadaním niekoho, kto už konečne splní všetky túžby obyvateľov, ktorý „štrngali na námestí“. Potom samozrejme existovala aj veľká skupina obyvateľstva, ktorá zistila, že nemá zmysel hľadať stále nových vodcov, pretože „dobre už bolo“. Táto skupina zažívala (a stále zažíva ) spomienkový optimizmus, ktorý sa prejavuje vo voľbe KSČM.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Táto politická kultúra, ktorá je v podstate typická pre všetky postsocialistické štáty, mala v českých podmienkach za následok vznik akéhosi „kartelu“ politických strán. Navonok spolu síce tieto strany súperili, avšak v podstate by jedna bez druhej mohla len ťažko politicky fungovať. Jednalo sa o strany ČSSD, ODS, KDU-ČSL a KSČM. Najvýraznejšie sa tento fakt prejavil v čase opozičnej zmluvy, teda v roku 1998. Navonok ideovo úplne odlišné politické subjekty ČSSD a ODS a ich lídri Klaus a Zeman mali natoľko silný pocit istoty v straníckom systéme, že si dovolili „zradiť“ voličov a spolupracovať. Na jednej strane to bolo pochopiteľné vzhľadom na predošlú koaličnú nestabilitu, v ktorej musela byť dokonca zriadená úradnícka vláda. Avšak týmto stranám išlo predovšetkým o udržanie „kartelu“, teda oddialiť nebezpečenstvo, že by ich mohol nahradiť niekto iný. Kartel tradičných politických strán sa nakoniec podarilo udržať až do roku 2010.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sa vrátime späť k téme nežnej revolúcie, jedným z jej hlavných tém bol „kompromis“. Kompromis medzi OF a komunistickou stranou, medzi komunistickou stranou a občanmi a medzi občanmi navzájom. Túto tradíciu si však bohužiaľ česká politika do ďalšieho obdobia nepreniesla. Paradoxne bola práve vyššie spomenutá opozičná zmluva asi najväčším politickým kompromisom v samostatných českých dejinách. Českú politickú scénu charakterizuje skôr opak- nezodpovednosť politických strán a ich neschopnosť robiť kompromisy. Je to pravdepodobne daň za slobodu, ktorú občania ani politici jednoducho nedokázali správne uchopiť. Hoci krajina je už 30 rokov po revolúcií, stále sa cez toto „nezodpovedné“ obdobie nepreniesla a bude pravdepodobne trvať ešte veľmi dlho, kým sa jej to podarí.

Oliver Andrejčák

Oliver Andrejčák

Bloger 
  • Počet článkov:  24
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som absolventom politológie na Masarykovej Univerzite v Brne. Zaujímam sa o všetko podstatné, čo sa vo svetovej, ale najmä slovenskej politike deje Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu