Fico mohol byť ako Orbán. Všetko je inak

Autor: Oliver Andrejčák | 5.10.2019 o 11:27 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  6215x

Predseda Smeru mohol zničiť právny štát už v roku 2012. Stačila mu však jednofarbená vláda, ústavnú väčšinu odmietol. Prečo?

Viktor Orbán je momentálne jedným z mála autoritatívnych vládcov v Európe. Jedným z dôvodov, pre ktoré sa mu to v obklopení liberálnych demokracií podarilo, bol nezvykle veľký úspech vo voľbách 2010. Spolu so stranou KDNP vtedy vytvoril koalíciu, ktorej sa podarilo získať ústavnú väčšinu v parlamente. Nasledovali kroky, ktorými si Orbán postupne upevňoval postavenie až do dnešnej podoby. Diskreditácia opozície, podchytenie večného maďarského pocitu ukrivdenosti, ohýbanie ústavy, zmena volebných pravidiel a nakoniec ovládnutie médií. Orbánovi sa podarilo „zakonzervovať“ sa v maďarskom politickom priestore na veľmi dlhý čas, a to v podstate legálnou cestou. Od vtedy každé ďalšie voľby v Maďarsku predstavovali len formálne potvrdenie Fideszu s jej vodcom. Sen každého politika bažiaceho po moci.

Prenesme sa teraz do roku 2012. Dva roky po Orbánovom nevídanom úspechu zaznamenáva podobný výsledok aj Robert Fico a jeho strana Smer. Tých 44,41% a 83 získaných mandátov znamená absolútny vrchol jeho kariéry. Stáva sa z neho právom zvolený najsilnejší muž Slovenska, do ktorého obrovská časť verejnosti vkladá nádeje, že po sklamaní z pravicových strán politickú scénu stabilizuje. Presne ako kedysi Dubček, ku ktorému Fico tak veľmi vzhliada. Ľudom zvolený, ľudom milovaný (aspoň tak si to myslí). Je tu však možnosť, ktorá ho musí  lákať ešte viac. Sedem mandátov totiž chýba Smeru, aby získal ústavnú väčšinu. V parlamente je aj KDH a Most-Híd, ktorí by pri úrovni prospechárstva v našom parlamente určite tento počet radi dodali. Koniec koncov, s KDH sa v tej dobe aj oficiálne o tejto možnosti rokovalo.

Ešte pred troma rokmi by niektorí možno namietali, že hoci je Fico aký je, určité demokratické ústavné mantinely vždy dodržoval, a teda by nikdy v zmenách ústavy nešiel za hranu, ako Orbán. Od vraždy Jána a Martiny nás však presvedčil, že mu nerobí problém robiť si z liberálnej demokracie trhací kalendár. Príkladom môžu byť obštrukcie pri výbere ústavných sudcov, kontakty jeho štátnej radkyne s talianskou mafiou či obhajovanie neonacistu Mazureka. Prečo teda nevyužil možnosť stať sa „slovenským Orbánom?“

Prvým vysvetlením môže byť Ficova ješitnosť a pýcha. O svoj obrovský úspech sa nechcel s nikým deliť. Možno v tej dobe sám seba presvedčil, že je novým Dubčekom, že je politikom s „ľudskou tvárou,“ ktorý je milovaný a obdivovaný. Pre tak plytkého človeka, akým je Fico, je ľahké podľahnúť dojmu, že to tak bude navždy. Opájať sa pocitom svojej nenahraditeľnosti, to mu šlo vždy dobre.

Existuje ale aj možnosť, že sa Fico jednoducho ústavnej väčšiny bál. Predsa len, je pohodlnejšie vládnuť sám 4 roky s vidinou úspechu v ďalších voľbách, ako sa dohadovať s ďalšími subjektmi a riskovať prípadný vznik opozičného krídla vo vlastnej strane. Treba tiež spomenúť, že za Smerom stoja „šedé eminencie,“ ktoré k tomu mali určite tiež čo povedať. Strach z toho, čo povie Západ, čo povedia oligarchovia a čo straníci. To bol možno jeden z hlavných dôvodov, pre čo sa Fico rozhodol nezničiť právny štát už v roku 2012.

Ale ešte pravdepodobnejší sa javí variant číslo tri. Fico jednoducho nemal ambíciu stať sa druhým Orbánom. Jeho slávny výrok, že v roku 2014 už v politike nebude, je síce úsmevný, no naznačuje, akým spôsobom po svojej prvej vláde s Mečiarom a Slotom rozmýšľal. Fico bol už v roku 2010 v politike takmer 20 rokov, najprv v KSČ, potom v SDĽ a nakoniec v Smere. To je veľmi dlhý čas, a dobre si to uvedomoval. Po voľbách 2012 bola jeho ďalšia ambícia jasná- vyhrať prezidentské voľby 2014. Fico sa nechcel naťahovať v straníckej politike ešte ďalších x vyčerpávajúcich rokov. Prezidentský úrad by mu zaručil teplé miestečko s rešpektom a mnohými výhodami. Stranu by prenechal svojmu lokajovi Kaliňákovi, ktorý by ju doviedol do ďalších úspešných volieb, pričom by Fica ďalej z pozadia počúval na slovo. Ten by sa zatiaľ s vlastnou ochrankou, limuzínou a osobným šoférom váľal v peniazoch, pri čom by si občas odskočil na nejaké reprezentatívne stretnutie, kde by sa usmieval, podával si ruky s Merkelovou či Obamom, a hovoril aká je Slovensko úžasná krajina.

Od prezidentských volieb 2014 ubehlo 5 rokov, a všetko je inak. Z Fica sa stala nie len politická, ale hlavne ľudská troska. Alkoholik, za ktorým stojí už len pár verných pätolízačov. Dokáže byť síce ešte stále nebezpečný, ale už len z pomsty. Nestal sa z neho ani prezident, ani ústavný sudca, a jeho poskok Kaliňák odišiel s hanbou. Aj keď by jeho strana voľby vyhrala, s ním sa už nikto rozprávať nepotrebuje. Nemuselo to tak byť, keby bol v roku 2012 „odvážnejší.“ Slovensko však môže byť za jeho pýchu, aroganciu a samoľúbosť rado. Práve tieto vlastnosti totiž našu krajinu ochránili pred tým, aby ju ovládol autoritatívny šialenec.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vyberal stanice záchraniek v podozrivom tendri, Saková ho povýšila

Je to skúsený záchranár, obhajuje ho ministerka.

Dobré ráno

Dobré ráno: Voľby vo Veľkej Británii sú prakticky vyhraté. Bude to stačiť na plynulý brexit?

Predčasné voľby vyhlásil Boris Johnson po brexitovom neúspechu.


Už ste čítali?