V politológií existuje tzv. koncept tematického vlastníctva. Vzťahuje sa na stratégie predvolebných kampaní a hovorí o tom, že pre politickú stranu alebo kandidáta nie je pre získanie voličov až tak dôležité ideologické umiestnenie či celkový program, ale to, či dokáže v rámci spoločnosti presadzovať a akcentovať tie témy, v ktorých je najistejšia. Dôležité je pri tom to, aby bol volič presvedčený, že daná strana dokáže problém vyriešiť lepšie ako iná. Jeden z politológov, ktorý tento názor zastáva, je John R. Petrocik, podľa ktorého je pre stranu dôležité vytvoriť dojem, že „je schopná lepšie zvládať problémy, ktoré sú významné pre voliča. Deje sa tak pomocou reputácie, ktorú si strana vydobyla v niektorých politických otázkach a pozornosti, ktorú im venuje“.
Prečo o tom hovorím? Práve na túto poučku som si spomenul, keď som naposledy videl Matoviča rozprávať pred Bonaparte. Mnohým, vrátane mňa, nešlo do hlavy, prečo politik, ktorý dlhodobo aktívne bojuje proti korupcií, a ktorého (v podstate jedinou) agendou je byť proti Smeru, robí v podstate všetko pre to, aby čo najviac skomplikoval vznik prípadnej novej koalície. Iste, môžeme debatovať o tom, či je PS, Spolu, KDH a SaS skutočnou zárukou nového, reformného a protikorupčného smerovania Slovenska. Žiadny iný variant sa pre Slovensko a s ním aj Igora Matoviča však zatiaľ neukazuje, pokiaľ to teda neplánuje skúsiť s Kotlebom. Ponúka sa viacero vysvetlení, prečo sa tak Matovič správa. Jedným z nich môže byť práve vyššie spomenutý koncept tematického vlastníctva. Matovič si totiž viac ako iní politici uvedomuje, aká je v politike dôležitá asociácia. Volič si určité témy nutne potrebuje personalizovať. Robert Fico napríklad dobre vie, prečo začal ponúkať „sociálne balíčky.“ Ako náhle tento termín vyslovíme, predstavíme si jeho tvár, a v mnohých ľuďoch sa tým prebudia pozitívne emócie. Niečo podobné sa deje pri rekreačných poukazoch s SNS. Funguje to však aj v na negatívnom princípe. Keď sa povie Andrej Kiska, mnohým voličom Smeru sa vybavia slovíčka úžerník, daňový podvodník, hajzel. Teda prebudí to v nich negatívne emócie. Samozrejme, mnohým ľuďom sa pri poukazoch či balíčkoch nič pozitívne nevybaví, a sú proste znechutení, pretože si spomenú na Danka a Fica. Avšak presne tá pozitívne naladená časť obyvateľstva stačí Smeru a SNS k tomu, aby mali dostatok percent.
Preto sa Matovič jednoducho snaží ukradnúť si témy pre seba. Schválne, aký politik sa vám vybaví pri mene Monika Jankovská? Alebo Peter Šufliarsky? Alebo keď poviem slovo „kompa“? Hoci si Matovič vydobyl napríklad v téme boja proti korupcií pozitívnu reputáciu, dobre vie, že túto agendu preberajú mnohé nové strany. Preto musí ľudí presvedčiť, že on je v boji proti korupcií najuveriteľnejší. Pre to sa snaží v rámci tejto témy spochybniť nie len koaličné, ale aj opozičné strany. Príkladom môže byť spochybňovanie financovania PS, či zmysel pre zodpovednosť u Andreja Kisku. Keď celá demokratická opozícia žiadala odchod Moniky Jankovskej, on bol jediný, ktorý sa postavil na pódium a stál tam denno-denne až kým ju neodvolali. Znamená to snáď, že Matovič chcel odvolanie Jankovskej „viac“ ako ostatní? Možno áno, možno nie. Dôležité je to, že sa mu podarilo vytvoriť asociáciu. Ba čo viac, vytvoril dojem, že Jankovská bola odvolaná vďaka nemu, čo tiež môže, ale nemusí byť pravda. Podobne postupoval aj v prípade Petra Šufliarskeho či v kauze Bašternák. A tak isto sa momentálne snaží ovládnuť témy registrovaných partnerstiev či adopcie detí pármi rovnakého pohlavia. Chce sa do histórie zapísať ako ten, ktorý tieto témy odsunul na bok a dokonal tak porážku mafie.
Matovič si svoj imidž buduje v duchu muža, ktorý vždy prvý stojí na barikádach a bojuje zo všetkých najintenzívnejšie. Vlastniť témy preňho znamená byť čo najhlučnejší, mať čo najviac tlačoviek, jednoducho byť kontroverzný. Dá sa povedať, že táto politická taktika je celkom úspešná, niekedy dokonca aj užitočná, keďže v mnohých prípadoch dokáže zmobilizovať občiansku spoločnosť. Otázkou ale zostáva, či využívanie konceptu tematického vlastníctva pre Matoviča neznamená automaticky aj znižovanie jeho koaličného potenciálu. Hoci napríklad PS a KDH nepôsobia v politickom priestore v určitých témach tak výrazne ako Matovič, budia pozitívny dojem strán, ktoré sa vedia dohodnúť a spolupracovať, bez zbytočne veľkých emócií. Matovič chce naopak pôsobiť ako osamelý vlk v boji proti všetkému zlu sveta, ktorý nebude len tak robiť kompromisy, pretože má ten najväčší a najlepší charakter.
Jednoduchším vysvetlením chovania šéfa OľaNO môže byť aj to, že chce byť jednoducho v opozícií. A je mu jedno, či tam bude s demokratmi, fašistami, alebo mafiou. Je totiž veľmi pravdepodobné, že po pobyte v koalícií by sa jeho politická kariéra definitívne skončila. Zatiaľ totiž neukázal, že by okrem bojovania o to, kto je viac alebo menej relevantný v boji proti mafií, vedel aj niečo iné. V rámci OľaNO však existujú aj ľudia, ktorých potenciál zastávať dôležité vládne funkcie je vyšší. Je ale otázne, či sa im to podarí s Matovičom. Veronika Remišová už pochopila, že pravdepodobne nie. Ako povedal Fedor Flašík v dokumenteMečiar- „všetko je to o emóciách.“ Tie vie Matovič vybičovať najlepšie zo všetkých. Dokedy mu to bude stačiť?
