Huncút !

Autor: Oliver Andrejčák | 25.4.2018 o 21:55 | (upravené 25.4.2018 o 22:11) Karma článku: 4,70 | Prečítané:  1020x

Ficova historka o tom, že strana Smer má bezvýhradné právo vymenovať ministra vnútra je ešte menej uveriteľná, ako jeho demisia.

Opäť perlil a opäť nám dal možnosť písať zaujímavé blogy. Tak sa pozrime na to, čo to ten huncút Fico zase vyparatil. Na svojom facebooku v pondelok 23.4. 2018 uverejnil video, v ktorom sa s gráciou jemu vlastnou vyjadruje k súčasnej politickej situácií. Hovorí, že "stanovisko organizátorov protestov, že Smer- sociálna demokracia by nemal nominovať ministra vnútra, je popretím štandardov liberálnej demokracie. Smer má podľa koaličnej zmluvy právo vybrať ministra vnútra Slovenskej republiky." A samozrejme ešte dodal, že "to by už medvede mohli vyberať ministra životného prostredia", pretože on musí byť vždy vtipný. To, či by varianta s medveďmi nebola náhodou predsa len lepšia, necháme na posúdení každého jedného. Tak isto ako aj to, či názor  organizátorov protestov, na ktorých sa zúčastnilo okolo 100 tisíc ľudí je naozaj "vyberaním ministra vnútra" a či ich názor náhodou predsa len nemá nejakú váhu.  Skôr sa treba zamerať na to, či je menovanie akéhokoľvek člena vlády výhradnou kompetenciou najsilnejšej politickej strany a či by im do toho nemal nikto kecať.

Zo všetkých identít Róberta Fica ( právnik, politológ, člen komunistickej strany, birmovaný katolík, chlapec z ulice, zvárač, kulturista) je pre mňa najprimeranejšia asi jeho identita reformovaného komunistu. Nie pre to, že by nebodaj tak vyzeral alebo sa tak správal. Skôr jeho úvahy o práve najsilnejšej politickej strany v štýle "vyhraj voľby, môžeš všetko." Práve v časoch hlbokého socializmu bola totiž v ústave zakotvená veta o "vedúcej úlohe komunistickej strany", ktorá sa v súčasnosti trošku ponáša práve na Ficovu rétoriku, pretože keď niekto jeho stranu spochybní, automaticky porušuje ústavu. Nostalgia za totalitou je síce veľmi milá, ale je úplne odveci. Fico zabúda, že jeho za predsedu vlády nikto nezvolil, tak ako nikto nezvolil Kaliňáka za ministra vnútra, Troškovú za štátnu radkyňu alebo Gašpara za policajného prezidenta. To, že tieto posty mohli obsadiť ľudia zo Smeru nie je výsledkom ústavy, ani priamych volieb, ale iba výsledkom dohody štyroch (teraz už len troch) koaličných strán. Na túto dohodu mali nárok iba vďaka politickej praxi, ktorá hovorí, že šéf najsilnejšej politickej strany by mal mať ako prvý možnosť zostavovať vládu. O tom, či sa tak stane, by mal rozhodovať prezident, ktorý by mal takéhoto človeka poveriť zostavením vlády. To, že s tým prezidenti väčšinou neotáľajú, je zase len politická prax. Ak by som chcel byť "vtipný" ako Fico, povedal by som, že šak to už aj ja by som mohol byť premiérom tejto krajiny. No áno, mohol. Keby ma poprosili, a prezident by ma vymenoval, nemal by som inú možnosť. Ale nebol by som predsedom vlády z toho titulu, že to tak káže ústava, ale z toho titulu, že sa tak niekto niekde za dverami dohodol. Ficova ďalšia identita zvaná vyštudovaný právnik sa po tomto videu otriasa v základoch. Teda, on sa už celý tak nejak trasie.

Keď teda nevolíme ani predsedu vlády, ani ministrov, koho teda volíme? Žiak základnej školy by na otázku " čo je to demokracia? ", odpovedal asi nejako takto: Je to systém, v ktorom ľudia rozhodujú, kto im bude vládnuť. No, to nie je tak úplne pravda. My si nevolíme tých, ktorí nám v konečnom dôsledku vládnu, ale volíme si našich zástupcov do parlamentu. Teda, ani to nie je úplne pravda. My si nevolíme priamo zástupcov, ale politické strany, ktoré nám predstavujú svoj program a kandidátku ľudí, ktorá ho môže naplňovať, ak dostane potrebný počet hlasov. Môže ho naplňovať tým, že jej zástupcovia tieto názory rozprávajú v parlamente, prípadne sa im podarí pretlačiť nejaký zákon, ktorý tieto názory vyjadruje. Nič viac, nič menej. Stranu nevolíme preto, aby vládla, ale preto, aby jej zástupcovia sedeli v parlamente a rozprávali. A ani to im istý Kapitán nechce dovoliť. No dobre, tak si teda nevolíme ľudí, čo nám vládnu, volíme si len strany. Ale našim obľúbencom môžeme dať predsa preferenčný hlas! Ďalší mýtus. Podľa volebného zákona môže volič dať svoj preferenčný hlas maximálne štyrom kandidátom. Ďalej sa vo volebnom zákone píše, že "V rámci jednotlivých politických strán alebo koalícií kandidáti dostanú mandáty pridelené strane v poradí, v akom sú uvedení na hlasovacom lístku. Ak však voliči, ktorí odovzdali platný hlas pre túto politickú stranu alebo koalíciu, využili právo prednostného hlasu, dostane najskôr mandát ten z kandidátov, ktorý získal najmenej tri percentá prednostných hlasov z celkového počtu platných hlasov odovzdaných pre politickú stranu alebo koalíciu." Z textu vyplýva, že prednostné hlasy majú zmysel iba vtedy, pokiaľ predstavujú minimálne 3% zo všetkých hlasov, ktoré boli strane odovzdané. Nezdá sa to, ale je to dosť ťažko splniteľná podmienka. Strana Smer získala napríklad v predošlých voľbách 737 481 hlasov. 3% z tohoto počtu predstavuje približne 22 124 hlasov. Ťažko predpokadať, že by takéto množstvo preferenčných hlasov dostal niekto neznámy napríklad zo 143. miesta na kandidátke. Tí politici, ktorí známi sú, majú naopak často veľké množstvo preferenčných hlasov. Je to samozrejmé, pretože vidím známe meno, tak ho zakrúžkujem, nie? Takéto preferenčné hlasy v štýle " zakrúžkujem ho, lebo ho tam chcem" sú úpne zbytočné. Oni už na tej kandidátke sú dosť vysoko, nepotrebujú naše preferencie. Oni majú totiž preferenciu svojho vodcu Fica.

Napriek tomu získal Fico v posledných voľbách 502 345 preferenčných hlasov. To znamená, že asi 2/3 ľudí, ktorí volili Smer, krúžkovalo aj Fica, hoci bol jednotka na kandidátke. Pred kým mu teda dávali prednosť? Netuším, ale nepochybujem že by mi to pekne ostro vysvetlili. Aj keby sa ale niekomu prekrúžkovať podarilo, bude stále len jeden zo 150 ľudí v národnej rade, a to či bude vládnuť, bude závisieť hlavne od toho, či je v správnej strane so správnym vodcom. To, či je takýto systém dobrý, opäť necháme na posúdení každého jedného človeka.

Nevážia si teda organizátori pochodov ústavu? Popierajú princípy parlamentnej demokracie? Nie, ani náhodou. Robí to Róbert Fico? Áno robí, pretože, ako povedal politológ Samuel Abrahám u Braňa Závodského, je preňho koaličná dohoda viac ako Ústava. A okrem toho ešte správne poznamenal, že sa ako poslanec, teda činiteľ legislatívnej moci, mieša do moci výkonnej. Hovorí na tlačovkách za svojich koaličných partnerov, v horšom prípade aj za všetkých svojich voličov, v najhoršom prípade za celé Slovensko. To Slovensko, ktoré mu dalo možnosť pred dvoma rokmi skladať vládu, a ktoré si teraz tak bezohľadne z tohoto titulu prisvojuje. Tento huncút je však momentálne skutočne len jeden človek zo 150.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA TKAČENKA

Tri mýty o brexite

Briti už si hrozienka vyberať nebudú.


Už ste čítali?